V rámci projektu Roztratené zrnká, ktorý realizujeme od roku 2010 sme sa snažili zdokumentovať okrem iných folklórnych javov aj remeslá, ktoré v minulosti v obciach existovali. Fotodokumentáciou Vám poskytujeme pohľad do minulosti na náradia, ktoré naši predkovia využívali ako aj hotové výrobky zručných majstrov.  Život na vidieku v minulosti nútil ľudí aby boli sebestační, vzájomne si pomáhali a tak sa stávali nielen poľnohospodármi, baníkmi..., ale aj zručnými remeselnými majstrami. Existoval podomový a výmenný obchod. Jednotlivé druhy tradičných remeselných techník boli ovplyvnené geografickými a prírodnými danosťami regiónu. Remeslá vznikali spoločenskou deľbou práce oddelením od poľnohospodárstva. Niektoré remeslá si vyžadovali viacero techník, tak napr. pre tkáčov boli dôležití brdári, tokári.....

Remeslo žiaľ vo väčšine nedokázalo zabezpečiť rodinu, nebolo hlavným zdrojom, ale len doplnkovým príjmom rodiny. Pri spomienkach od našich informátorov na svojich predkov nám neraz vtláčalo slzy do očí, keď sme si uvedomili, ako ťažko pracovali a odchádzali so svojimi výrobkami nielen po regióne, ale aj za hranice. Častokrát sa zo svojej cesty nevrátili. Našimi fotografiami Vám ale chceme priniesť radosť z krásy, ktorú vlastnými rukami vytvorili. Zaspomínať si tak na tkáčov, brdárov, garbiarov, súkenníkov, debnárov, hrnčiarov, obuvníkov, kožušníkov, čižmárov, gubárov, zvonkárov, obločiarov...

Tkáčstvo         

Tkaniu sa v minulosti venovali takmer v každej domácnosti. Tkalo sa plátno, z ktorého si vyrábali odevné súčasti, uteráky, utierky, posteľnú bielizeň. Fotografie nám prezentujú tkané obrusy, utierky a uteráky z obcí Drienčany, Muráň, Klenovec.

◄ 1 2 3 ... 7 ►

Brdárstvo

O Brdárstve sme sa dozvedeli na našich cestách v obciach Ostrany, Hrušovo, Španie Pole, Lipovec, Hostišovce, Budikovany, Drienčany, Pápča, Teplý Vrch. Brdárstvo dôsledne opísala Mária Prasličková v publikácii Brdárstvo a voštinártvo.

„Brdo je prastarý tkáčsky nástroj na prirážanie útkovej nite k už natkanému plátnu. Brdárstvo bolo podmienené dostatkom dreva a pestovaním konopí, čo spĺňali podbanské oblasti, ku ktorým patril aj západný Gemer.  Na tomto území sa v prvej polovici 19. storočia zaoberala časť obyvateľov.Tak ako sa "dedilo" u žien tkáčstvo z matky na dcéru, aj brdárstvo najčastejšie prechádzalo z otca na syna. Pretože už od útleho detstva sa chlapec v rodine brdára hral na robenie bŕd, v dvanástich rokoch robil funkčné brdá a začínal ich predávať s otcom. V pätnástich sa nejeden púšťal predávať do sveta sám. Práve preto, že deti rástli s touto prácou, brdár nepotreboval výučný list, ním boli vyrobené brdá. Ich počet závisel od toho, do akej miery bola rodina odkázaná na tento zárobok.

Zručný brdár vyrobil spolu so ženou cez zimu asi 100 bŕd. Najviac pracovali v novembri, decembri a januári a najväčšie výkony dosahovali v pondelok, lebo v nedeľu išli skoro spať a vstávali hneď po polnoci. Brdá predávali tiež v zime, po Novom roku. Ukladali ich do vriec alebo zájd a tak ich nosili na chrbte previazané remeňom. Každý brdár potreboval výstroj: dlhú huňu - "sírevic", t.j. plášť z ovčej vlny, biely, hnedý alebo čierny, brdársku kapsu na náčinie, plátennú kapsu na jedlo, palicu na opieranie a proti zlým psom a pas do Maďarska. Podomoví obchodníci museli mať podomovú knižku. Predaj v dedine ohlasoval brdár ťahavým hlasom: Kúpte si brdá, budete hrdá, kúpte si brdká, budete vrtká!" Okrem tkania brdá ženičky používali na výrobu cestovín „gágoríky alebo brdáriky“. Cestovina bola hlavne do slávnostnej, svadobnej, slepačej polievky.

neboli nájdené žiadne obrázky

V Špaňom Poli sme zaznamenali aj pieseň o brdárovi u miestneho kantora pána Mateja, na ktorého už máme len spomienku.

Garbiarstvo a kožušníctvo

Garbiarstvo je spracovanie surových zvieracích koží. Nachádzali sa v Ratkovej, Jelšave, Klenovci. V roku 1927 boli v obci Klenovec ešte 4 garbiari, v súčasnosti sa tomuto remeslu príležitostne venuje 1 garbiar. „V garbiarstve sa na činenie koží používalo trieslo z kôry a rôznych častí duba, z kôry smreka, vŕby, smrekovca opadavého, brezy, javora, topoľa, bazy, jarabiny, liesky. Od 80. rokov 19. storočia sa prírodné trieslo nahrádzalo chrómovými soľami. Na odstránenie srsti sa používalo najmä vápno. Najprv z kože zostrúhali zvyšky mäsa a šliach a dali ju vylúhovať do vody s trieslom, ktoré kožu aj zafarbilo. Aby kože dostali mäkkosť a lesk, natierali ich lojom, masťou alebo leštili voskom. Spracované kože predávali iným remeselným špecialistom (obuvníci, čižmári, sedlári, remenári, brašnári, kníhviazači a iní) ako materiál na ďalšie spracovanie.“ (Zdroj: Centrum pre tradičnú ľudovú kultúru)
Kožušníci šili z ovčích koží ženské aj mužské kožúšky krátke a kožuchy dlhé. Farbené boli na hnedo, v niektorých obciach boli biele. Boli zdobené výšivkami. Kožúšky sme našli ešte po majstroch v Klenovci a v Muránskej Dlhej Lúke.

◄ 1 2

Súkenníctvo

O súkenníkoch sme sa dozvedeli v mestečku Jelšava a v obciach Ratková a Klenovec. V obci Gemerský Milhosť sme zdokumentovali dlhú vyšívanú halenu a v obci Klenovec svadobnú kabanicu. Súkno sa tkalo z ovčej vlny a využívalo sa na súkenný odev „postavnie háby“, súkenné nohavice, haleny – kabanice. Jej rozvoj v stredoveku súvisel s rozšíreným chovom oviec, ktoré poskytovali nielen dostatok mlieka a mäsa na výživu ľudí, ale aj vlnu na spracovanie a výrobu textílií – súkna, ktoré človeka chránilo pred zimou a vlhkom. Rozvoj súkenníctva v obci Klenovec začal v 19. storočí, po zrušení poddanstva a po komasácii, scelením pozemkov rozptýlených v chotári obce.

Súkenníctvom sa zaoberali rodiny: Figuliová, Bobrovská, Brndiarová, Aláčová, Textórisová. Súkennícky cech v Klenovci podľa historických zápisov vznikol v r. 1834. Pôsobilo v ňom 58 majstrov a ich cechová kniha bola podpísaná cisárom Františkom Jozefom I v roku 1854. Posledným cechmajstrom bol Ondrej Bobrovský. Oficiálne cech existoval do roku 1948, ale vo svojich aktivitách pokračoval až do 50-tich rokov 20. storočia, kým im úrady nezapečatili dielňu.

◄ 1 2

Debnárstvo

Remeselná a domácka výroba drevených nádob, ktoré boli spájané drevenými alebo kovovým obručami sa používali uskladnenie tekutín, potravín. Vyrábali ich z tvrdého dubového dreva. Gelety, šafle, vedrá, putne, šochtáre, bačovský riad, vane, nádoby na pranie a vyváranie bielizne sa vyrábali z mäkkého jedľového alebo smrekového dreva. Na priložených fotografiách je debnár z obce Klenovec.

Hrnčiarstvo

Bohatú fotodokumentáciu výrobkov hrnčiarov sme zaznamenali v obciach Muráň, Šivetice, Drienčany.  V obci Šivetice sú náleziská hrnčiarskej hliny, ktorá má výbornú tvárnosť a ohňovzdornosť, čo boli dôležité požiadavky na úžitkový riad a hlinené výrobky potrebné v domácnostiach. V obci existoval Šivetický spolok hrnčiarov. Významnými hrnčiarmi v Šiveticiach boli Ondrej Raffay, Ondrej Hanko Buriak, Ján Kováč, Ján Vrbjar, Ondrej Macko, Ondrej Janko. O šivetickej hrnčiarskej tradícií sa dozviete viac v dokumente Roztratené zrnká 2014.

◄ 1 2 3 ... 5 ►

Zvonkárstvo

Tradíciu zvonkárstva na Gemeri mala obec Jelšava. Výroba jedinečných jelšavských  zvonkov sa zachovala vďaka majstrovi Jaroslavovi Bastyúrovi zo Silice, ktorý vyrába starým spôsobom. Tradíciu zvonkárstva v rodine Jaroslava Bastyúra začal jeho starý otec Ľudovít Bastyúr, ktorý sa učil od posledného majstra Kenereša. Starý otec sa narodil v Silickej Jablonici. V lete bol pastierom v Držkovciach a v zime dedinský kováč. Mal blízko ku zvonkárstvu, robil majstrovi Kenerešimu do zvoncov srdce. Majster tak poznal jeho robotu, videl jeho talent a preto si ho vybral za učňa. Vypaľovať zvonce mohol len majster Kenereš.

U majstra sa tak učil dva a pol roka, kým mu nepovedal, že môže pracovať aj sám. On odovzdal remeslo synovi Vojtechovi, otcovi pána Jaroslava, a otec jemu. Pán Jaroslav Bastyúr priučil remeslu aj svojho syna. Podľa tradície zvonky vypaľuje tak ako sa to robilo pred 400 rokmi.

Viac sa o výrobe dozviete v dokumente Roztratené zrnká 2014 a v krátkometrážnom dokumentárnom filme, ktorý nájdete v odkaze do konca mája 2020.

◄ 1 2 3 ►

Čižmárstvo

O čižmároch sme získali informácie v meste Jelšava, v obci Klenovec, v Ratkovej. V obci sa našli ešte vzácne exempláre čižiem, topánok, ktoré vyrobili miestni majstri. Vo fotogalérii sú čižmy z obce Klenovec, Muránskej Dlhej Lúky. Prikladáme aj fotografie kapcov, ktoré vo väčšine vyrábali miestni čižmári zo súkna a kože.

◄ 1 2

Gubárstvo

Gubárstvo u nás súviselo s chovom oviec. Jeho základy sú ešte v praveku, kedy si vyhotovovali odevy na povrchu so strapcami alebo slučkami v Európe, Ázii, Austrálii, Afrike, Amerike. Ich vlastnosti oceňovali v staroveku i novoveku. Prvým dokladom rozšírenia gúb na Slovensku je kresba Josta Ammanna z roku 1570. Vyrábali ich podomácky a remeselnícky v Gemeri v rámci súkenníctva. V roku 1810 sa výroba tkanív s vlasom tak rozšírila, že sa gubári oddelili od súkenníkov a vytvorili samostatný cech v Jelšave. Tam sa výroba gúb a gubárskych výrobkov zachovala do prvej polovice 20. storočia. Po roku 1958 ju obnovilo a rozšírilo Ústredie ľudovej umeleckej výroby. Gubárstvo existovalo aj v obci Šivetice, Ratková, Klenovec. V súčasnosti je v obci Klenovec jediný gubár Ján Fotta.

◄ 1 2 3 ... 5 ►

Kolárstvo

Je to výroba kolies, vozov, saní, bričiek, kočov, dreveného náradia a nástrojov. Základom kolárstva je výroba drevených kolies. V obci Klenovec bol kolárom Ján Bálint, ktorého prácu zdokumentoval fotograf Koloman Zúrik.

Remenárstvo

Remenári vyrábali konské postroje, opasky, popruhy. Vyrábali tiež popruhy na krpce, ozdobné remene na kabanice, haleny, kožuchy, biče. Kožený opasok a krpce sme zaznamenali v obci Muránska Dlhá Lúka a v obci Klenovec. Posledným remenárom v Klenovci bol Július Kováč, ktorého výrobky sme zdokumentovali. Jeho výrobky slúžia aj ako vzor pre miestny folklórny súbor Vepor, ktorý si podľa jeho výrobkov vyrába opasky aj krpce súčasnými umeleckými majstrami.

◄ 1 2

Košikárstvo

Košíky si v minulosti dokázali upliesť takmer v každej rodine, boli potrebné pri rôznych prácach, uskladňovaní krmív, úrody... O košikároch sme sa dozvedeli v obciach Striežovce a Klenovec. Zdokumentované košíky sme získali v Drienčanoch, Muránskej Dlhej Lúke, Klenovci, Striežovciach. Košíky plietli z vŕbového prútia, so slamy, z lubov. V Striežovciach a v Klenovci v súčasnosti sú košikári, ktorí pletú lubové košíky z páranej liesky.

◄ 1 2

Obločiarstvo

V obci Muránska Huta sme sa dozvedeli o obločiaroch. Bola tu ruda vhodná na výrobu skla a tak tam vznikla sklárska huta. Po cholere umrelo 400 ľudí a tak vraj prišiel zánik sklárni. Chlapi vedeli pracovať so sklom a tak sa cez obločiarstvo vrátili ku sklu. Dozvedeli sme sa o ľuďoch, ktorí na svojich chrbtoch nosili krošňu naloženú obločným sklom a chodili po dedinách, ale aj do ďalekej cudziny.

O obločiaroch nám porozprávala dcéra posledného pútnika – obločiara. Každý obločiar si krošňu vyrobil sám. Krošňu sme zaznamenali u zberateľa v Muránskej Dlhej Lúke. Bol v nej priestor na náradie (diamant na rezanie skla, drevený lineár, nôž obiják, hladký nôž – niťovník, kladivo, kliešte, plechové prúžky, štichle a git). Jeho súčasťou bola palica, drevený lamáš, kožená kapsa a opasok, kde si odkladal zarobené grajciare. Remeslo dedili z otca na syna. Každý obločiar mal svoj rajón. Jedni chodili do Miškolca, Poľska, jedni až do Rumunska, iní chodili po Spiši, Šariši, Horehroní. Chlapi z Huty odchádzali so svojimi krošňami hneď, ako pokosili, v auguste a vrátili sa len na Vianoce. Ostali len učiteľ, farár a cestár. Ženy chlapov vyprevádzali slávnostne, spevom aby zakryli smútok a neistotu, či sa ešte vrátia.

Stalo sa, že niektorých na hranici aj zastrelili, za pašované sklo, nakoľko sklo z domu bolo kvalitnejšie, číre, bez bubliniek. Ženy pri odchode obločiarom  dávali na krk kus sviečky a hrsť zeme, aby vždy našli cestu domov. Na cestu im piekli pagáče, po huťansky bugače.

◄ 1 2

Spracovala: Stanislava Zvarová, máj 2020
Fotografie: Jaroslav Zvara a archív informátorov