V roku 2014 sa tím Roztratených zrniek vybral do dediniek Šivetice, Gemerský Milhosť – časť Gemerské Teplice a do mestečka Jelšavy. Ležia na rozhraní Slovenského Rudohoria a Slovenského krasu v doline rieky Muráň.

Hľadali sme informátorov, ktorí nás oboznámia s tradíciami remesiel gubárstvo, hrnčiarstvo a zvonkárstvo. Zvonkárstvo nás zaviedlo až do Silice, kde žije zvonkár, vyrábajúci tradičnou technológiou jelšavských zvonkárov.

Cesta realizačného tímu sa začala v meste Jelšava, kde sme stretli „dušu“ jelšavskej histórie a tradičnej ľudovej kultúry, ale hlavne veľmi ochotnú riaditeľku Mestského múzea v Jelšave, Mgr. Tatianu Strelkovú. V Mestskom múzeu Jelšava sa nachádzajú krásne etnografické zbierky, ale aj historický a numizmatický materiál. Pani Strelková nám odporučila zaujímavých ľudí a ochotne porozprávala o histórii Jelšavy a spôsobe života ľudí v minulosti. Bola našou kontaktnou osobou s ďalšími informátormi. 

Jelšava

Už v 5. storočí bolo územie terajšieho mesta osídlené Slovanmi. Rozvoj osady v roku 1241 utlmil vpád Tatárov. Ale život sa obnovil, lebo už v roku 1243 bula Belu IV., Uhorského kráľa, je prvou zachovalou písomnou zmienkou o Jelšave, ktorou kráľ daroval časť Muránskej doliny po hrad Jelšavu a celé Štítnické panstvo Filipovi a Dietrichovi Bebekovcom, za zásluhy v bojoch s Tatármi. V 14. storočí prichádzali ďalší novousadlíci - nemeckí kolonisti - baníci, ktorí dolovali, ťažili a spracovávali železnú rudu.

Jelšava sa stala kráľovskou osadou s rozvinutým baníctvom a v II. polovici 14. storočia druhým najdôležitejším obchodným centrom a dodávateľom železa v Uhorsku.Stala sa mestom. V roku 1556 vtrhli do mesta Turci, ktorí ho vyplienili a zapálili. Po týchto vojnových útrapách sa obyvatelia mesta opäť spamätali a zakladali cechy 20-tich remeselníckych profesií. Najznámejší remeselníci boli zvonkári, ktorí svoje výrobky, zvonce a spiežovce výhodne, pomocou furmanských povozov, vyvážali do južných štátov Európy, ba i do Turecka a severnej Afriky.

V 17. - 18. storočí vznikali cechy, ktoré mali kováči, garbiari, kožušníci, gubári, furmani, obuvníci, čižmári, tkáči, súkenníci, krajčíri, hrnčiari, povrazníci (štrangéri) a zvonkári. Jelšavskí zvonkári sa výrobou zvonkov zo železného plechu zaoberali od 16. storočia. Najväčšiu slávu zažili na konci 19. St.. a zač. 20.st.., kedy sa v Jelšave  založilo zvonkárske živnostenské družstvo.

Začiatkom 20. storočia pracovalo v Jelšave ešte 35 – 40 zvonkárskych rodín. Zvonky sa vyrábali na objednávky pastierov. Výrobky zvonkárov dobre poznali a vyhľadávali nielen u nás na Slovensku, ale aj v Maďarsku, Sedmohradsku, Rumunsku, Srbsku a na celom Balkáne, ba aj v Turecku. Zvonce ochotne kupovali aj na západe v Rakúsku i Švajčiarsku.  Predpokladá sa ich odvoz ďalej do Poľska a Ruska. Vyvážali sa aj do Paríža, kde nimi boli vybavené drožky.

Úspešný obchod bol však narušený 1. svetovou vojnou, s úbytkom pastvín a zmenou pasenia na chov v maštaliach. Ostal len najaktívnejší pán Ján Kenereši so synmi Júliusom a Ľudovítom. Posielali svoje výrobky do Maďarska, Rumunska, Juhoslávie. Vyrábali od malých zvonkov od 0,5 kg po 6 kg zvonce. Jelšavské zvonce mali rozličné formy, zvuky a pomenovania: slovenský (dudňák), grécky a banátsky, uhorský, čakvársky, hranatý zvonec ošípaných, tirolský, liptovský, zvonce tiav, valaský a napokon parížsky.

Tradičnú techniku výroby jelšavských zvonkov v súčasnosti prezentuje pán Jaroslav Bastyúr zo Silice a je jediným zvonkárom, ktorý vyrába jelšavské zvonce tradičným spôsobom. Žiaľ, v súčasnosti je dopyt po zvoncoch už minimálny.

Tradíciu zvonkárstva v rodine Jaroslava Bastyúra začal jeho starý otec Ľudovít Bastyúr, ktorýsa učil od posledného majstra Kenereša. Starý otec sa narodil v Silickej Jablonici. V lete bol pastierom v Držkovciach a v zime dedinský kováč. Mal blízko ku zvonkárstvu, robil majstrovi Kenerešimu do zvoncov srdce. Majster tak poznal jeho robotu, videl jeho talent a preto si ho vybral za učňa. Vypaľovať zvonce mohol len majster Kenereš.

U majstra sa tak učil dva a pol roka, kým mu nepovedal, že môže pracovať aj sám. On odovzdal remeslo synovi Vojtechovi, otcovi pána Jaroslava, a otec jemu. Pán Jaroslav Bastyúr priučil remeslu aj svojho syna. Podľa tradície zvonky vypaľuje tak ako sa to robilo pred 400 rokmi.

Okrem zvonkárstva v Jelšave a hrnčiarstva v blízkych Šiveticiach bolo rozvinuté aj gubárstvo. O výrobe gúb nám porozprávala pani Anna Gálicová, gubárka zo Šivetíc.

Na prelome 18. a 19. storočia sa naši ľudia venovali poľnohospodárstvu, chovu oviec. To čo dorobili, museli aj spracovať. Chovalo sa veľa oviec a vlnu z nich spracovávali na súkno a začali robiť guby. Bohatí sedliaci používali guby v zime ako prikrývky na kone, aby kone neprechladli. Neskôr sa guby začali používať aj v našich príbytkoch ako dekorácie, boli teplé a krásne.

V Jelšave gubárstvo začalo na prelome 18. a 19. storočia, začal tkať pán Kováč a pán Jurín, tkali vlasaté guby, aj bez vlasu, ako prikrývky na kone.

Od pána Kováča a pána Jurína sa naučila tkať pani Krušpírová so svojim manželom, ktorí tkali v Jelšave dlhé roky. Prešlo to aj do Šivetíc, kde tkala teta Dideková a v Hucíne pani Kerekešová.

Pani Anna Gálicová aj s priateľkou Lidkou Kubincovou sa naučila robiť od tety Didekovej (60.- te roky 20. st.,). Mala blízky vzťah ku krosnám, lebo ešte jej mama každú zimu tkala handrové pokrovce.

Šivetice

Obec Šivetice sa spomína od roku 1262 pod názvom Sueta, v 15. storočí ako Sywethe, v 18. storočí ako Seweticze, napokon, z roku 1920 ako Šivetice; maďarsky Süvete. Obec patrila Jelšavskému, od 15. storočia Muránskemu panstvu. V obci spustošenej Turkami sa začal v 17. storočí nový rozmach, ktorý utlmil v roku 1710 mor. Obyvatelia sa okrem poľnohospodárstva zaoberali hrnčiarstvom a rozvážali svoje výrobky po Dolnej zemi.  Šivetice boli v rokoch 1938 - 1945 pričlenené k Maďarsku.

V Šiveticiach sa nachádza významná kultúrna pamiatka, Románska Rotunda. Ide o zachovanú románsku stavbu, najväčšiu svojho druhu v strednej Európe. Rotunda bola pravdepodobne postavená magistrom Jóbom, z miestneho rodu Zachovcov niekedy v druhej štvrtine 13. storočia a bola zasvätená sv. Margite Antiochijskej.  Románske fresky interiéru zobrazovali výjavy života tejto svätice a života Ježiša Krista.

V Šiveticiach tím roztratených zrniek spoznal zaujímavých ľudí: pani Annu Gálicovú - gubárku, pána Františka Szarku- hrnčiara-keramikára, pani Gabrielu Hajnovú, pani Emku Jankovú, ktorí nám porozprávali o hrnčiarstve a gubárstve v Šiveticiach, pamätali si mnohé ľudové zvyky.

V Rakúsko - Uhorsku bola známa práve Šivetická keramika. Šivetičanom sa hovorilo aj „čerepári“.  V obci Šivetice sú náleziská hrnčiarskej hliny, ktorá má výbornú tvárnosť a ohňovzdornosť, čo boli dôležité požiadavky na úžitkový riad a hlinené výrobky potrebné v domácnostiach. V obci existoval Šivetický spolok hrnčiarov. Významnými hrnčiarmi v Šiveticiach boliOndrej Raffay, Ondrej Hanko Buriak, Ján Kováč, Ján Vrbjar, Ondrej Macko, Ondrej Janko.

V čase nášho výskumu sme mali možnosť stretnúť ešte posledného keramikára žijúceho v Šiveticiach Františka Szarku. Bol inšpirovaný svojim svokrom Ondrejom Raffayom, ale už nepoužíval tradičnú výrobu keramiky na hrčiarskom kruhu, ale ako jediný pracoval so šivetickou hlinou, ktorú zdobil tradičným motívom- vtáčikom.

Hrnčiarskej histórii sa venuje dlhé roky PhDr. Oľga Bodorová, etnologička, riaditeľka Gemersko – malohontského múzea v Rimavskej Sobote a v komornom programe, nám priblížila Šivetickú keramiku, jej významných majstrov, ale viac sa dozviete vo videodokumente na konci článku.

Gemerský Milhosť

Naše potulky po minulosti pokračovali v ďalšej hrnčiarskej obci, ktorá je súčasťou obce Gemerské Teplice. Gemerské Teplice vznikli v roku 1964 zlúčením Gemerského Milhosťa a Jelšavskej Teplice. Obidve obce sa prvý krát spomínajú od roku 1258:  Jelšavská Teplica ako vlastníctvo Petra, Eliášovho syna z rodu Kačičov ako Thapolcha a Gemerský Milhosť ako časť chotára Šivetíc pod názvom Polgla, Obidve obce od druhej polovice 16. storočia  patrili Muránskemu panstvu, tiež boli spustošené Turkami.

Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom a hrnčiarstvom. Mnohí chodili aj na Dolnú zem, na žatvu a mlatbu, lebo ich vlastná zem neuživila. V rokoch 1938-1945 boli pričlenené k Maďarsku.  Kultúrnymi pamiatkami sú evanjelické kostoly z roku 1786 v Jelšavskej Teplici a z roku 1804 v Gemerskom Milhosti. V Jelšavskej Teplici sa narodil v roku 1813 Samuel Tomášik - slovenský romantický prozaik a básnik, a v rokoch 1835-1840 tu pôsobil Samuel Chalupka ako evanjelický farár.

O živote ľudí v Gemerskom Milhosti tímu roztratených zrniek ochotne pozprávali Ondrej Kováč, Ján Andráši, Ján Kováč, Július Bartók, Ján Bazovský, Radoslav Dusa s mamičkou. Z ich rozprávania vyberáme:

Od bývalého starostu obce, od Vyšných Macó, Jána Andrášiho sme sa dozvedeli, že Milhosť je ako milý hosť. Radoslav Dusa nám prezradil, že: „Miglés znamená dáko bude. Podľa Ondreja Kováča: V Miglésu stál edon dom. Dvaja sa hadragovali do koďi buďe tot dom stáť: po maďarsky povedali: Hát, les míg les, preto Miglés, to je po slovensky: bude ak bude.

Isté ale je, že je to ten Milhosť,  nikdy nie tá Milhosť, akoby sa na prvé počutie zdalo, tiež ako hovorí Ján Andráši: TOT, alebo VAN Milhosť.“

Radoslav Dusa, muzikant, spevák je aj výborný rozprávač a reprezentant nárečia.  Od neho sme sa dozvedeli nasledovné:

„Moje mamóka rozprávali ako nosili Hé Hanu.To bol veľký sviatok pre celú dedinu. Janovi Bartókovi mama mali stodolu pokrytú slamenými keškami, stade vyťahali slamenú kešku a urobili slamenú bábu, ženu tak,  že slamu dali na drevený kríž, obliekli aj spodné nohavice, bielu blúzku, sukňu, čierny kamizol a šatku na hlavu. Deti sa dali dokopy a z vyšného konca nesli Hé Hanu.  Takto spievali:

Hé, Hana, hé, kde teponesemo, taló na Držkóce, kde pešu perece.                      
Hé, Hana, hé Hana, kde te ponesemo, taló gu bachterni, tam te otrepemo.        
Hé, Hana, hé, kde te ponesemo, taló na Držkóce, na masnja perece.“                

Pani Dusová nám ďalej priblížila, že Hanu vynášala celá dedina, vpredu boli deti a potom sa všetci z dediny pripájali. Zastavili sa pri významných ľuďoch v dedine, pri učiteľovi, pri richtárovi.

„Všade zmo daš dostali (slaninku, vajíčka) Spievajúc sme išli ku stanici (gubachterni), kde tiekla voda (štreka, tam bul mošár, vyzlekli zmo ju, zalili), tam sme ju vyzliekli, podpálili a hodili do vody. Podpaľoval najstarší, lebo ten fajčil.. Néna Šalátovia, oni nám pripravili hostinu a na dvore, na schodoch zmo jedli. Bol to veľký sviatok pre celú dedinu.“

Tradičným jedlom v Gemerskom Milhosti (Miglési) sú masnja perec a praclík. Uvarila nám ich pani Dusová.

Aby sme Vám lepšie sprostredkovali nárečie tejto obce, prikladáme krátky slovník:

„U nás sa hovorí tvrdo  a šva-ká se.
Akí si ucuchtaní, upískaní(špinaví), kodži- todži (kedy-tedy), hor-ló (here-dole),
schímratelá zimória(krtko), trnovja prase (ježko), pistač schičil schímratelú zimóriu do spretiho prtka. Schímratelá zimória se motala po toku.
ohléžidlo (zrkadlo), mľjašäre (nádoba na mlieko) , troskavice (malé jahôdky), mamóka (stará mama)“

Spracovala: Stanislava Zvarová, apríl 2020, zdroj: Roztratené zrnká 2014 – terénny výskum