Ilustračné foto: I. Grossmann.

Dnes, 17. 2. 2021 (Popolec, Škaredá streda, Krivá streda) je deň, ktorým sa začína obdobie kresťanského veľkého pôstu. Utorkom pochovaním basy sa ukončili fašiangy. Popolcová streda pripadá na štyridsiaty deň pred Veľkou nocou, ktorej termín je pohyblivý a určuje sa podľa lunárneho kalendára.

„Cirkev ho zaviedla koncom 7. storočia ako deň pôstu a pokánia. Súčasťou kresťanskej liturgie je v tento deň znamenie kríža, ktoré kňaz robí popolom na čelá veriacich. Odrieka formulu: Obráťte sa a verte evanjeliu!, alebo Pamätaj, že si prach a na prach sa obrátiš. V tradičnej kultúre Slovenska sa prelínanie svetského a náboženského prejavovalo doznievaním fašiangových obyčajov a prispôsobením stravy, odevu i obradov až do Veľkej noci kresťanskému vnímaniu pôstu. V domácnostiach sa v skorých ranných hodinách všetok riad vyumýval od mastnoty fašiangových jedál, do stravy sa zaradili kyslé mliečne polievky. Cestoviny sa počas pôstu varili najmä v nedeľu, v mestách sa konali rybacie hody. Odev počas pôstu bol zdobený skromne a ladený do smútočných farieb – čiernej, bielej či fialovej.

Zvykom, ktorým fašiangy presahovali do obdobia pôstu, bolo chodenie s klátom na Popolcovú stredu. Je to pravdepodobne pozostatok zvyku súvisiaceho s vysmievaním nevydatých dievčat, ktorým dávali na krk alebo na nohu drevený klátik."

Zdroj: Encyklopédia ľudovej kultúry, archív pozitívov Ústavu etnológie SAV v Bratislave.

Pirohová streda v Klenovci

V malohontskej obci Klenovec dávali prívlastky popolcovej strede aj škaredá, krivá, či pirohová streda. A prečo pirohová? V rodinách sa v tento deň varili pirohy s bryndzou, alebo pražené s orechami a makom. So spomínanou stredou sa spája niekoľko tradícií, ktoré v Klenovci, v Rimavskosobotskom okrese dodržiavali ľudia niekedy v povojnovom období. Posledný fašiangový utorok boli pochôdzky z domu do domu, nazývali ich ľudovo burzovanie. A čo sme sa od našich informátorov dozvedeli? Mladí sa v každej domácnosti vytancovali, zaspievali a zavinšovali. Dostali za to slaninu, domácu údenú šunku a vajíčka. Na večernej zábave to všetko skonzumovali.

Masky slamienky a slameníka predstavovali symbol plodnosti, nechýbalo prestrojenie za cigánku. Ženy sa obliekali za mužov a opačne. Tancovačka trvala len do polnoci. Potom sa pochovávala basa. Obrad pripomínal pohreb, všetko však malo žartovný podtón. Jeden vždy predstavoval kňaza, ďalší kantora. Basu položili na máre, dievčatá predstavovali plačky. Pochovanie basy znamenalo pre všetkých koniec tancovačiek.

Verilo sa, že kto po škaredej strede tancuje, tomu opuchnú nohy. V onú stredu nemohli ani chlapi v lese robiť, aby ich niečo neprivalilo. Prezliekli sa za pohoničov a drevené klátiky ťahali na reťaziach za sebou, čím naznačovali svoju prácu. Popri tom spievali. Ženy zatiaľ zvárali pradená. Bielili ich v kadiach s horúcou vodou a popolom.

Pôst v minulosti mal svoje opodstatnenie aj z dôvodu toho, že mnohé potraviny, hlavne produkty so zabíjačky nebolo kde skladovať, pretože ľudia nemali chladničky a mrazničky.

Rákošská cecha a stretnutia v Popolcovú stredu

V Gemerskej obci Rákoš sme sa na výskume v rámci projektu Roztratené zrnká dozvedeli, že v minulosti práve na Popolcovú stredu mávali svoju schôdzu členovia Cechy. V tejto obci bolo hlavnou obživou obyvateľov baníctvo, ktoré bolo veľmi životu nebezpečné a pri tejto práci prišli mnohí baníci aj o svoj život. Naši informátori Július Pavelko, Dezider Pavelko, Ján Valko, Ivica Valková a iní nám porozprávali, aký zmysel mala Cecha.

Baníci pracovali v zlých podmienkach, za malý plat. Koncom 19. storočia boli zvyčajné aj telesné tresty baníkov, ktorí niečo urobili - palicovanie. Hľadali pomoc hlavne u seba. Zomkli sa s cieľom vzájomne si pomáhať v ťažkých životných situáciách. Založili Poctivú banskú cechu v Rákoši, ktorej cieľom bolo pomáhať si hlavne pri úmrtí baníka, pri zabezpečovaní pohrebu a pomoc pozostalým baníka, ktorí nemali prostriedky na pochovanie. Existuje protokol z roku 1857. Táto cecha existovala nepretržite do roku 2008-2009.

Stretnutie bývalo raz do roka na Popolcovú – krivú stredu na valnom zhromaždení Poctivej banskej cechy v Rákoši. Potom pri každom úmrtí baníka. Ročné stretnutia bývali kedysi v dome cešného a trvali od rána do večera. Cecha mala svoj výbor so svojimi povinnosťami.

"Členmi výboru boli: Cešný, menil sa každé 2 roky, tot bral koruny (členské) pri ňom bola bedna, cešnimu žena pražila buchti, na to bula ona. Rešní, Papuläk menil sa každé 2 roky, nalieval, núkal buchty. Mladší- Pogár- menil sa každé 2 roky, mal mlatok, chodil viháňať ťia domi, kotria išli kopať jamu. Tí trä sä menili po 2 roki. Nótar , táto funkcia sa nemenila, volil sa do smrti. Keď sa stala smutná udalosť,  v rámci diania v Ceche, Pógár mal mlatok (kladivko, bolo v cechovej ládičke), chodil viháňať ťia domi, kotria išli kopať jamu. Tri domi prišol vihnať, s mlatkom prišol gu domu, tri rázi kľepnúl na okení rám a vihlásil, je rada na vás kopať jamu.  Jamu kopali tí, ktorí neboli rodina, ak prišiel rad na dom, kde boli z rodiny, tak sa preskočil. Ak druhý zomrel, tak sa k nemu Polgár vrátil a „vyhnal ho“ kopať jamu.

V lete kopali trä a v zime štirä. Nebola výhovorka, buď išiel kopať, alebo si našiel náhradu.

Ag višlo na vdovu a nevládala, misela si zaobstarať mesto seba druhiho. Alebo umívala räd od blata, nosila pivo. Po sedemdesiatom roku svojho života už nekopal ani chlap, išol „na dóchodok“. Rodina len išla ukázať miesto, kde chcú kopať jamu. Tým, čo kopali jamu sa nosila saláma, fleška pálenki. Z príspevku sa kupovala graca. Z finančných prostriedkov sa kúpili dosky na truhlu. Do cechy mohol vstúpiť len ten muž, ktorý sa oženil, inak nemohol vstúpiť. Po sobášu do cechy! Ženi nemali právo biť v ceche, ženi nebuľi. Žena bula len vtodi, koj umrel muž, vdova dedila členstvo po mužovi. Poplatok platila len polovicu (poplatok bul 3 koruni, vdova platila 1,50 korún)."

V roku 2015 v obci založili Občianske združenie Rákošská cächa, s cieľom spropagovať prírodné a historické miesta obce Rákoš a jeho okolia, pre širokú verejnosť. Zachovali si aj svoje stretávanie sa na Popolcovú stredu. Želáme im veľa úspechov v ich činnosti a veľa zdravia, nech ich cieľom je len rozvíjanie jedinečných kultúrnych, propagčných aktivít a čo najmenej riešení ťažkých životných situácii.

Foto z generálky komorného programu Roztratené zrnká, v obci Rákoš v roku 2019, ktorý z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.