Mapa stránky
Človeku sa takmer zastaví dych, keď si uvedomí, koľko jedinečných básnikov sa zrodilo na Slovensku v čase najtvrdšieho útlaku.
Pre celkovú hospodársku zaostalosť Uhorska oproti západným krajinám Rakúskej ríše, prechod ku kapitalistickým vzťahom i proces rozvíjania národných kultúr, bol pomalší. Otázka jednotného a osobitného slovenského jazyka sa stal základnou otázkou pre vznik novodobého slovenského národa a pre rozvoj národnej literatúry.
Len veľký zápal za povznesenie vzdelanosti ľudu umožnil takú obetavosť, akú preukázali Bajza, Bernolák, Fándly či Tablic a mnohé iné osobnosti. Bajzov pokus o epigramy a román má v tomto období kliesniteľskú hodnotu. Jeho zásluhy pri založení Slovenského učeného tovarišstva spolu s Antonom Bernolákom a Jurajom Fándlym majú mimoriadnu vážnosť. Vo svojom románe „René mláďenca príhody a skúsenosti“ predložil prvý ucelený návrh na spisovnú slovenčinu.
Hnutie bernolákovcov splnilo svoje poslanie tým, že sa pokúsilo uzákoniť spisovnú slovenčinu, položilo základ, na ktorom sa mohla rozvíjať národná literatúra, prebudilo u mnohých národné povedomie a vôľu pracovať pre vzdelanie ľudu.
V 20-tych a 30-tych rokoch 19. storočia sa do povedomia dostáva široko založená ideová koncepcia Jána Kollára a Jána Hollého, ktorý „vyriastol“ z bernolákovského hnutia. Významnou osobnosťou tohto obdobia bol aj Pavol Jozef Šafárik. Všetci títo páni sú pokladaní za priamych predchodcov a učiteľov celej Štúrovskej generácie.
V 40-tych rokov 19. storočia sa začala formovať štúrovská básnická škola. Štúrovci predstavovali odvrat od cudzích literárnych vzorov a spontánny príklon k domácim folklórnym tradíciám. K definitívnemu víťazstvu slovenčiny a k odstráneniu dovtedajšej spisovnej roztrieštenosti za krajne nepriaznivých porevolučných okolností prispela v rozhodujúcej miere štúrovská umelecká literatúra, ktorá nielen zlučovala najlepšie národné a demokratické tradície predchádzajúceho slovenského literárneho a kultúrneho vývinu, ale nastoľovala aj bohaté vývinové perspektívy.
K dohode o slovenčine došlo začiatkom roku 1843 a táto dohoda sa v lete na spoločnej schôdzke Štúra, Hurbana a Hodžu na Hurbanovej fare v Hlbokom upevnila a začala realizovať. Novým, pre slovenské spisovné potreby jedine vhodným jazykom, ktorému dali základ strednú slovenčinu, chceli Štúrovci odstrániť dovtedajšiu spisovnú rozdvojenosť Slovákov a prispieť k celkovému zjednoteniu národa
Ľudovít Štúr bol najvýznamnejší predstaviteľ slovenského národného života a vedúca osobnosť slovenského národného obrodenia v polovici 19. storočia, kodifikátor slovenského spisovného jazyka založeného na stredoslovenských nárečiach (1843), jeden z vedúcich účastníkov Slovenského povstania v rokoch 1848 – 1849 a poslanec uhorského snemu za mesto Zvolen. Narodil sa v Uhrovci, od svojho otca, mimoriadne vzdelaného a rozhľadeného muža, dostal do vienka vlastenectvo, čestnosť a pracovitosť. Študoval v Rábe a na lýceu v Bratislave.
Bol mimoriadne literárne činný, novú spisovnú slovenčinu „zo života do spisov“ uvádza publikáciou Nárečja slovenskuo alebo potreba písanja v tomto nárečí a Náuka reči slovenskej.
Nešťastná náhoda a úraz, ktorý utrel na poľovačke skrátil jeho život, zomrel v januári roku 1856 a pochovaný je v Modre.
Ľudovít Štúr bol vedúcou osobnosťou slovenského života v jeho najdôležitejšom období, keď sa položili základy celého nášho neskoršieho kultúrneho a spoločenského vývinu. Jeho význam nespočíval len v mnohostrannej činnosti básnickej, vedeckej, organizačnej a politickej, ale aj v jeho mravnej veľkosti, v bezvýhradnom obetovaní osobného života záujmom verejným a národným.
©2022 | Vyrobila Prognessa Ochrana osobných údajov Mapa stránky Vyhlásenie o prístupnosti