Mapa stránky
Eva Kováčová sa narodila 14. júla 1951 v Rimavskej Sobote, toho roku práve v dnešný deň by sa bola dožila 70 rokov. Pochádzala z robotníckej rodiny, svoje vzdelanie získavala v Hnúšti, v Rimavskej Sobote a v Banskej Bystrici. Svoje štúdium začala v Hnúšti na Strednej všeobecnej škole, kde študovala v rokoch 1966-69, pokračovala v Rimavskej Sobote na Strednej ekonomickej škole a neskôr diaľkovo v Banskej Bystrici, kde študovala v rokoch 1973-78 slovenčinu a výtvarnú výchovu na Pedagogickej fakulte.
V rokoch 1971-79 vyučovala hru na klavír v Ľudovej škole umenia v Hnúšti, v rokoch 1979-80 pracovala vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ a v rokoch 1981-83 bola redaktorkou denníka Pravda.
Eva Kováčová vyskúšala a vystriedala viacero zamestnaní – robila ako vrátnička, policajtka, personalistka, novinárka, učiteľka, upratovačka a pisárka.
Svoje prvé verše publikovala v Novom slove. Debutovala v roku 1973 zbierkou ľúbostných básní Striedavo oblačno, ktorú básnik a publicista Vojtech Mihálik privítal nasledujúcimi slovami:
„ . . . do slovenskej poézie po období bezobsažných, epigónskych a do seba zahľadených debutov prichádzajú básnici, ktorí sa už nepaprú iba v minipriestore svojho subjektu . . . po mnohých rokoch sa tu zjavujú talenty otvorene angažované a pritom neschematické.“
Druhú svoju zbierku Zastavenie v čase ( intímna, prírodná a občianska lyrika) Eva Kováčová vydala po piatich rokoch (1978). V nej sa predstavila ako celkom iná autorka, ako zrelá osobnosť s vlastným názorom na literatúru, umenie, spoločnosť, s vlastným postojom k životu, prostrediu a ľudom – súčasným i minulým.
Tretia básnická zbierka môže mať – spravidla aj má – kľúčový význam vo vývine mladého autora. Vývin Evy Kováčovej v jej tretej zbierke Vážne vášne ( 1982) má svoju organickú líniu, postupnosť, kvalitatívny oblúk. Táto zbierka - cyklus básní o láske a citovom živote mladej ženy - sa člení na tri časti. V prvej (Čriepky) sa autorka zameriava na „ vážne vášne “ mileneckého a materského pôvodu, v druhej (Manželstvo) na rozpory plynúce z manželského stereotypu a v tretej (Za zmyslom) - ktorú právom možno nazvať hľadaním zmyslu života a lásky - hľadá kompromisnú vyrovnanosť, ktorú nachádza v tichom návrate k prostým veciam každodenného života. Básne nadobúdajú širší spoločenský záber, ktorým autorka dospieva k vyjadreniu generačného kréda:
Sme tridsaťroční.
Bližšie k zemi
si rozumieme
sami so sebou.
Svoju poslednú zbierku Labutia pieseň vydala v roku 1996 už v čase svojho podlomeného zdravia a venovala ju svojej mame slovami:
„ Venujem mamičke Márii Kováčovej, rodenej Hinduliakovej, ktorá ma porodila v štyridsiatke a ktorá vždy verila, že by som mohla byť tým, čím chcem. “
V tejto zbierke píše aj o svojom rodnom kraji v básni Ľúbim ťa, Gemer:
Ľúbim ťa ... –
Tak ľahko plynú slová z pier!
No aký význam slová majú?!
Dotkol sa neba netopier,
len krídlom podpísal sa noci,
a všetko, čo som chcela kraju
povedať,
zhynulo bez pomoci.
Symboly, vášeň, láska, nenávisť,
ukryté v prudkom geste.
Ak prídem, kadiaľ musím ísť,
tak cudzia krv ma tresce ...
Eva Kováčová okrem zbierok básní vydala pre deti knihu Urob si bábiky a panáky (1983) a prispela veršami s motívom rodného Gemera-malohontu do obrázkovo-poetickej knihy Rimavskou dolinou (1991).
Poviedkou Svet patrí smelým pod pseudonymom Marek Jankovič získala 1. miesto v súťaži o Cenu Gustáva Reussa (1995), pod pseudonymom Vika v časopise Slovenka vykladala sny.
Vydala aj autobiografickú prózu Príbehy Evy Šelmecovej (2005), písala aj sci-fi prózy, ktoré uverejňovala v zborníku Krutohlav.
Založila regionálnu literárnu súťaž Hrebendova kapsa, ktorej predsedala ako porotkyňa 11 ročníkov až do svojej smrti.
Táto všestranná, talentovaná žena, rodáčka Rimavskej Soboty zomrela v Bratislave 12. februára 2010 vo veku 58 rokov.
©2022 | Vyrobila Prognessa Ochrana osobných údajov Mapa stránky Vyhlásenie o prístupnosti