ROZPRÁVKAR Z DRIENČAN – malé spomienkové pásmo na dvojsté výročie narodenia spisovateľa, folkloristu, učiteľa, zberateľa slovenských ľudových rozprávok, osvetového a ľudovýchovného pracovníka JONATÁNA DOBROSLAVA ČIPKU.  Pásmo malo premiéru na súťaži v prednese pôvodnej ľudovej rozprávky ZLATÁ PODKOVA, ZLATÉ PERO, ZLATÝ VLAS, 23. a 24. októbra 2019 v Drienčanoch.

Narodil sa 14. júna 1819 v Tisovci, zomrel 14. februára 1861 v Drienčanoch...

Až po dejinách
budú viať vetry múdre,
pochopí Slovák,
prečo žil a bol.
Možno až vtedy
si po svedomí udre
a zasadne si
za svetový stôl.

Má pohoničov
i oslov každá doba.
Občas je vpredu jeden,
občas druhý.
Ale každý,
kto chce byť poslom dobra,
musí niesť v sebe
kúsok čistej dúhy.

Keď Slováci od začiatku 19. storočia začali nástojčivo túžiť po kultúre a školách vo vlastnom slovenskom jazyku, objavili sa medzi vzdelancami činorodí muži, ktorí túžby premieňali na konkrétne činy. Takouto mimoriadnou generáciou boli aj študenti združení okolo profesora slovenčiny Ľudovíta Štúra a ich nasledovníci.

K významným predstaviteľom štúrovského hnutia v našom rimavsko-muránskom kraji patrí aj rodák z Tisovca, ktorého 200. výročie narodenia si pripomíname v tomto roku. Patrí medzi našich duchovných otcov, lebo vykonal pre slovenskú národnú kultúru kus záslužnej práce, staval základy, na ktorých budovali ďalšie generácie.

Jeho meno je JONATÁN DOBROSLAV ČIPKA.

Možno ste sa o ňom v škole neučili, lebo neurčoval „beh dejín“, ale napríklad v zberateľstve slovenských povestí a v oblasti literatúry pre mládež sa púšťal po celkom nových – nevychodených cestičkách a niesol so sebou riziko priekopníctva.

ČIPKA študoval na Lýceu v Kežmarku a v Bratislave, univerzitné štúdiá absolvoval v Jene v Nemecku. Potom spolu s tisovskými rodákmi, poprednými príslušníkmi štúrovskej generácie – Štefanom Markom Daxnerom, Jánom Franciscim-Rimavským a Augustom Horislavom Škultétym  – organizovali cieľavedomé akcie na oživenie slovenského národného a kultúrneho života.

Zbierali a zapisovali slovenské povesti, aby dokumentovali veľkosť ľudovej kultúry, ktorá bola pre štúrovcov najväčšou hodnotou, ukazovateľom národného „bytu“ a jeho tvorivých schopností. Výsledkom ich zberateľskej činnosti je zbierka povestí, tzv. CODEX TISOVSKÝ.

Janko Francisci vo vlastnej autobiografii o tom píše: „Títo traja mužovia a moji priatelia August Horislav Škultéty, Jonatán Čipka, Štefan Marko Daxner, zaoberali sa i so mnou obľúbenou prácou, t. j. zbieraním a písaním prostonárodných povestí. Všetci traja boli v tejto práci majstri. Ale v písaní povestí a rečňovaniek vynikal Čipka.“

Rukopisná zbierka CODEX TISOVSKÝ je jedným zo základných prameňov pre vydanie slovenských povestí dodnes a pre štúdium problematiky ľudovej slovesnosti vôbec.

Obdobie tvorivej spolupráce Škultétyho, Čipku, Daxnera a Francisciho trvalo však iba krátko, pretože koncom roku 1843 odchádza JONATÁN ČIPKA za súkromného vychovávateľa do Mošoviec. Avšak ani tu neprestáva mať záujem o ľudovú slovesnosť.

Po dvojročnom pobyte v Mošovciach prichádza Čipka bližšie k domovu – do Ratkovej, kde sa stáva učiteľom a neskôr kaplánom. Aj tu sa usiluje oživiť kultúrny a spoločenský život a svoje snaženie zakončuje spolu so Škultétym vydaním zábavníka pre dietky – ZORNIČKA. Vyšli dva ročníky a ich význam je v tom, že vydavatelia našli spôsob, ako sa priblížiť k detskému čitateľovi – nevtieravo ho poučiť i usmerniť.

Ján Francisci o prvom ročníku ZORNIČKY napísal:

„Slovenského beletristu sláva nezáleží v slepom nasledovaní cudzích foriem, v ktorých dej na húžvu poprekrúcaný touto hľadanou motaninou si zaujímavosť u čitateľov má zaslúžiť, a nie vnútornou cenou; ale v ľahkom, jasnom a určitom, slovenskej povahe prirovnanom vystavení deja, nevytvárajúc pritom aj smelšie obraty národným našim básnictvom dovolené, ba žiadané. Skladatelia Zorničky, ako som podotknul, spôsob slovenskej povesti uhádli, ačpráve sa zatajiť nedá, že aj sami s ním ešte nie sú celkom na jasnom, ale bože môj, od nich ešte ani žiadať nemôžeme, lebo na ktorýže beletristický výtvor im v tomto návale všelijakej cudzoty a tejto chudobe na vlastné výtvory ukázať môžeme ako na vzor?“

Pri druhom ročníku Zorničky bol iniciatívnejší ČIPKA. Väčšina príspevkov pochádza od neho, stará sa o jej náplň i organizačne zabezpečuje vydanie. Naráža pritom na viaceré problémy – aj finančné.

V liste informuje Škultétyho o tom, akým spôsobom chce vydanie finančne zabečiť. „Všetko, čo v škole zarobím, bude kapitál na vydávanie Zorničky, a jestli pritom nebankrotirujeme . . . môže to vyniesť za pol roka asi 100 zlatých, to je tiež pekný groš.“

Zorničkami sa vlastne položili základy slovenskej literatúry pre mládež. V nich ČIPKA publikoval množstvo vlastných próz, inšpirovaný predovšetkým rozprávkami, ale využil aj skúsenosti kňaza a učiteľa.

Najznámejšou ČIPKOVOU rozprávkou je POKLAD:

„Hja! Dobre tvojmu pánovi gazdovať; keby mne boli peňazí nanosili, tak ako jemu, i ja by som bol takým gazdom, ak nie inakším.“
„Nuž, súsed, a ktože mu ich nanosil?“
„Kto mu nanosil? — Ten, kto mal. — Dobre sa poznal tvoj pán i s Janošíkom i s Gajdošíkom, i so všetkými, čo chodili v zelených košieľkach.“
„Teda, že by mu zbojníci boli nanosili?“
„Ja už neviem, či boli zbojníci, či čo boli, len že poza bučky chodili.“
„Hm, i to je možné, za to ani raz nezaprisahám sa.“
Takto shovárali sa Ondrej, sluha Lipnického a Štrngeľ, jeho súsed.

Štrngeľ mal v biednom vozíku dva mizerné koníky zapriahnuté, štverne motúzkami pozväzované, kolesá neokované, rozkyvotané; bál by si sa na takom záprahu pustiť na hodinu cesty. Ale v Lipnického voze zapriahnuté boli koniská, hladké ako lasice, silné ako ľvi; štverne pekne vymastené, remenné; kolesá okované; na voze nová košina. S tými koňmi a na tom voze mohol by si sa pustiť kraj sveta.

Kým si pri tom na ceste s ťarchou trochu oddýchli, bolo počuť vŕzgať dákysi voz. „To bude bezpochyby Rázvora; dočkáme ho,“ — povie Štrngeľ.

„Pravdu máte, súsed, to je jeho spev! Lebo on len na výročité sviatky voz mastieva,“ prisvedčí Ondrej a ešte zďaleka zakričí na Rázvoru: „Hej, súsed, ten voz dákosi na lačno spieva; kedyže ste ho mastili?“

„Jaj, Ondriško, veď si ešte ani ty všetko nepreskočil“ — pozrel naň bokom dochodiaci Rázvora. — „Čože sa máš posmievať? Každý najlepšie vie, ako mu v hrnci vrie. A ja — veru nečaroval by som sa s tvojím pánom, čo som aký chudobný!“

„Ale ozaj?“
„Veru ozaj; — lebo si ja dušu nechcem zapredať.“
„Nuž a či si ju môj pán zapredal?“
„Že či vraj zapredal? Akože by si ju nebol zapredal; kdeže by bol nabral toľkého bohatstva? — Jaj, nedá sa teraz gazdovať z ničoho. A že mu otec nič nenechal, to dobre vieme.“
„Nuž, kdeže teda to všetko nabral?“
„Kde vraj nabral? Veď to celá dedina vie, kde nabral! Vari moja stará mať len jeden raz videla zmoknuté kuräleteť mu do kochu? Nuž tam nabral, hľa! Zmok mu nanosil.“

JONATÁN DOBROSLAV ČIPKA prichádza v roku 1847 za farára sem do Drienčan, kde začína spoluprácu s Ľudovítom Reussom...
... a neskôr opäť s Augustom Horislavom Škultétym a Pavlom Dobšinským.

Tí vydávajú najprv SLOVENSKÉ POVESTI, kde je osem rozprávok, ktoré ČIPKA spracoval a ktoré patria medzi najlepšie: Loktibrada, Panna z rosy počatá a z deväť matiek splodená, Hadogašpar, Jelenčok, Čarodejná lampa, Tri píšťalky, Piatko a Pustaj, Bračokvtáčok.

ČIPKA má podiel aj na neskoršom Dobšinského vydaní PROSTONÁRODNÝCH SLOVENSKÝCH POVESTÍ, kde sa dostalo šesť jeho rozprávok: O sirote, Čert slúži, Žabia kmotra, Smrť kmotra, Zázračný lekár, Pes, Tri citróny.

Žiaľ, choroba nedovolila ČIPKOVI podieľať sa intenzívnejšie na vydaní, hoci oblasť ľudovej slovesnosti bola jeho najvnútornejšou záležitosťou. A nedožil sa ani úplného vydania Slovenských povestí. JONATÁN DOBROSLAV ČIPKA zomrel v pomerne mladom veku 14. februára 1861 v Drienčanoch. Mal iba 41 rokov...

Jeho hrob nájdete pri tunajšom kostole – odpočíva vedľa svojho súputníka, najväčšieho slovenského rozprávkara Pavla Dobšinského.

Všetci títo múdri muži písali rozprávky, aby uchovávali v ľuďoch vieru v dobro. Symbolický groš z dedičstva otcov užívali naplno – sýtili z neho svoju generáciu, aby vládali prežiť útrapy onej neľahkej, pre Slovákov neprajnej doby. A zároveň odkladali groš pre budúce pokolenia – pre nás, aby sme vedeli, na čo všetko z našej histórie a literárnej kultúry môžeme byť hrdí.

A my, prosím, naplňme „kolobeh groša v živote“ spoločnosti – tak, ako o tom múdro-premúdro už mnoho generácií vraví slovenská ľudová rozprávka...

O TROCH GROŠOCH

Kopal raz jeden chudobný človek
pri hradskej ceste priekopy.
„Akú máš plácu?“ kráľ sa ho pýtal,
„Tri groše na deň dokopy.“

„Tri groše na deň? Vyžiješ z toho?“
pýta sa vladár biedneho.
„Tri groše? Keby, jasný môj kráľu!
Ja žijem iba z jedného.

Prvým z tých grošov dlho už vraciam
to, čo som dlžný pred Bohom.
Iba ten druhý ostáva pre mňa.
Tretí groš dávam zálohom.“

Premýšľa vladár starnúcou hlavou,
už sa mu na nej belie srieň.
Koľko len húta, toľko len húta,
nepríde veci na koreň.

„Tri groše na deň. Z takého mála
požičať, vrátiť, ba i žiť?
Človeče dobrý, darmo sa trápim,
budeš mi musieť vysvetliť.“

„Tak je to, výsosť: otca mám v dome,
nevládneho a starého.
Najprvším grošom statočne vraciam,
čo dostával som od neho.

Jeden groš ide na môjho syna,
rastie mi z neho čeľadník.
Záloh mu dávam, aby mi vrátil,
keď sám už budem nevládny.

Jeden groš pre mňa. Dosť lebo málo
na ľudskú cestu nedlhú?
Kráľ môj, tak žije chudobný človek:
Bez pýchy, však i bez dlhu.

14.2. 2021 uplynulo 160. rokov od úmrtia tohto národného dejateľa.