V minulosti bola súčasťou každej domácnosti perina z husacieho peria. Napárať peria do periny, vankúšov, ktoré mali mať vo výbave dievky na vydaj, nebola ľahká práca. Takmer v každom dvore chovali husi. Pri pasení husí pomáhali deti. Perie získavali zo šklbaní husí a zbierali každé vytratené pierko. Šklbanie husí nebolo jednoduché a bolo treba dobrú zručnosť gazdinej. Ošklbané, zozbierané perie odkladali na páračky.

Čo sú to páračky, to už súčasná generácia nezažíva a tak vám chceme priblížiť ako to bývalo v minulosti, v dedinke Striežovce. V roku 2015 sa tím Roztratených zrniek vybral skúmať existujúce folklórne javy ale aj spomienky, históriu tejto milej dedinky, ktorá od roku 1960 je pripojená k obci Hrušovo, v okrese Rimavská Sobota.

Stretli sme tam úžasných ľudí, ktorí boli ochotní porozprávať nám svoje spomienky. Nezabudnuteľnou pre nás ostane pani Anna Palicová, ktorá síce nebola Striežovčanka, do dedinky ju priviedlo učiteľstvo, kde sa aj vydala a usadila so svojou rodinkou. To, že si dedinku obľúbila bolo cítiť z jej rozprávania, ale aj z neustáleho zapájania sa do života v obci, realizovaní podujatí, ako aj z rozprávania jej žiakov. Sme radi, že sme stihli zachytiť jej spomienky, ktoré vnímala možno viac, ako tí, ktorí tam svoj život prežili od narodenia.

Páračky v spomienkach Anny Palicovej

„Husi sa chovali v každom dome, dva krát do roka sa šklbali. Husi sa pásli v doline, vždy pri nich musela byť jedna domácnosť. Deti, ktoré som učila v škole, pásli husi a ja s nimi, tak som im nemohla povedať: „Ja som s tebou husi nepásla!“

Každá rodina mala aj 10 husí, tak sa u jednej páralo aj 3 krát. Na páračky si ženy nosili táblí, také drevené skladacie stoly. Páračky sa organizovali po domoch asi do 80 rokov minulého storočia.

Na páračkách sa všeličo rozprávalo. Príhody, rozprávky a dohadovalo sa, kde pôjdu nabudúce. Páralo sa v zime. Na páračky deti nechodili, lebo trvali až do polnoci. Na páračky chodili mládenci, bili hrnky. Boli to veľmi veľké hlinené nádoby, do nich nasypali popol, hodili o schody, tak to buchlo ako granát. Keď sa hrnky minuli po dedine, tak bili aj hlinené škridle zo strechy. Potom prišli dnu, vypili po jednom a odišli. Vraj nosili aj vrabca, vtedy už lietalo všetko perie. Mládenci niekedy na páračkách zapálili dymogan, to je látka na odplašenie múch. Išli sme sa podusiť.

Na páračkách bolo veselo, aj sa poklebetilo, aj sa spievalo. Obľúbenou pesničkou na páračkách  v Striežovicach bola Pekňie sú to tie striežovskie dva radi :

Pekňie sú to tie striežovskie dva radi,
medzi ňima rozmajrínok zeľení.
Kto si z toho rozmajrínka odtrhňe,
ten si navždi svoju lásku zabudňe.

Naprostriedku stojí šípok, palička,
na ňej kvitňe pekná, dielá ružička.
Mláďenci sa z druhej strani ďívajú,
či ju oňi odtrhnúť si ňemajú.

Jeden vraví, druhí vraví, popichá
a ten treťí prežalostne si vzdichá:
Prečo ma ňechceš, ti prekrásne ružička,
koho čakáš, ti prekliata panička.

Kebi bola ako iné, bohatá,
dala bich si spraviť reťaz zo zlata.
Uviazala bi som o ňu mláďenca,
abi mi ho ňezvádzali do tanca.

Občerstvenie na páračkách

Pani Krokavcová zo Striežoviec nám uviedla, že varili kukuricu celý deň a podávali ju s makom, orechami a cukrom. Nechýbali ani jablká, štiepky ale ani buchty.

Páračky sa končili po polnoci. popárané perie sa odsunulo a dali sa na stôl buchty (tak volajú v Striežovciach aj šišky pražené), čaj s rumom, s citrónom alebo kávu s rumom, posedeli si Kostrnky z peria ženičky počas párania hádzali pod stôl a keď odchádzali, tak do tých misiek, čo si doniesli na páranie, nabrali kostrnky spod stola a cestou domov ich postrkali na parapety, okolo oblokov, na schody kde mali mládenca (neskôr aj šoférom prespávajúcim v Striežovciach). Matere potom hriech robili.

V obci Striežovce každoročne organizovali milé obecné stretnutia pre občanov. Občianske združenie Striežovské zvony,  v spolupráci s Gemersko – malohontským osvetovým strediskom každoročne pripravovali podujatie pod názvom Páračky, alebo Priadky, Takto chceli aj súčasnej generácii prezentovať pracovné činnosti, ktoré boli v minulosti súčasťou života našich predkov.

Každé stretnutie s obyvateľmi Striežoviec bolo veľmi veselé, s úprimným záujmom podeliť sa so všetkým, čo si pamätajú. Z každého stretnutia bolo cítiť, že sú to veľmi priateľskí ľudia s výrazným humorom, osobitým nárečím, hrdosťou na svoje tradície. Za každých okolností, či je svadba, či pohreb, či je dobre, či zle, stoja pri sebe, môžu sa na seba spoľahnúť. Takí sú Striežovčania.

Spracovala: Stanislava Zvarová